OBRÁTENIE OTCA SERGIJA

            Sú ľudia, ktorí sa náruživo oddávajú formovaniu vlastného vnútra. Spytujú si svedomie, veľa času venujú odstraňovaniu chýb, a pritom nikdy nevystúpia vyššie, nanajvýš si vo vlastnom teplom skleníku pestujú svoje čnosti. Paradoxne takto zameraní na seba zakrpatievajú. Zmyslom ľudského života je však darovať sa iným, a v tom spočíva naša radosť. To, že toto poznanie môže byť niekedy náročnou cestou, môžeme vidieť aj na príbehu otca Sergija  spracovaného podľa poviedky L. N. Tolstého.

            Stepanovi už od detstva záležalo na tom, aby v každom svojom konaní dosahoval dokonalosť a úspech. Keď videl, že vzbudzuje chválu a obdiv, púšťal sa do vecí ešte s väčšou ctižiadosťou. A keď dosiahol prvenstvo v jednej veci, hneď si vytýčil cieľ nový, a žil pre tento cieľ dovtedy, kým ho nedosiahol. Vstupom do služieb cára Mikuláša zamiloval si ho a rozhodol sa nadovšetko slúžiť jemu i svojej vlasti.
            Raz si zaumienil, že dosiahne skvelú pozíciu vo vyšších spoločenských kruhoch. Naučil sa dobre tancovať a skoro dosiahol, že ho začali pozývať na vznešené plesy a večierky. Stepan však veľmi skoro prišiel na to, že kruhy, v ktorých sa pohybuje, sú kruhy nižšie, a nad nimi existujú kruhy ešte vyššie. Zatúžil dostať sa do nich, a k vlastnému prekvapeniu sa mu to čoskoro podarilo. No videl, že v týchto kruhoch je cudzincom. Boli tam k nemu zdvorilí, ale všetko nasvedčovalo tomu, že medzi nich nepatrí. Stepan však túžil patriť medzi nich. Ako cieľ si vytýčil nadviazať známosť so ženou vznešeného pôvodu a oženiť sa s ňou.
            Mary bola veľmi pôvabná a čoskoro sa do nej zamiloval, a to nie iba pre kariéru. Ona sa spočiatku správala k nemu odmerane, ale potom zvľúdnela. Stepan ju požiadal o ruku a Mary povedala áno. Prekvapilo ho, ako skoro dosiahol svoj cieľ. Bol príliš zamilovaný a zaslepený, a preto mu uniklo, čo vedelo celé mesto – že jeho nevesta bola pred rokom milenkou cára Mikuláša.
            Keď sa to dozvedel, celé mesto šokovalo, že sa vzdal skvelej kariéry, ktorá sa mu črtala. Zrušil zasnúbenie, odovzdal svoj majetok sestre a vstúpil do kláštora. Dosť často ho však rušili spomienky na Mary. A nielen spomienky, ale živé predstavy jeho Mary ako cárovej milenky. So vzopätím všetkých síl ju vypudil z mysle. Keď dostal správu o jej sobáši s istým váženým a bohatým mužom, prijal ju ľahostajne. Bol na seba hrdý. Rovnako ľahostajne však prijal aj správu o smrti svojej matky.
            V kláštore sa starostlivosti o jeho duchovný rast ujal vzdelaný a bohabojný opát. Stepanovi tu vyhovovala požiadavka poslušnosti. Tak, ako sa predtým snažil byť čo najlepším dôstojníkom cára, aj teraz robil viac, ako sa od neho vyžadovalo, len aby sa stal dokonalým mníchom. Prekážali mu škaredé vlastnosti spolubratov, rozvláčnosť a jednotvárnosť bohoslužieb, svetský ruch, ktorý do kláštora prenikal zvonka, ale všetko sa snažil s trpezlivosťou znášať pre vlastné posvätenie.
            Takto strávil Stepan v kláštore sedem rokov. Za ten čas bol vysvätený za kňaza a prijal rehoľné meno Sergij. Hoci spočiatku tu prežíval veľkú útechu a duchovné povzbudenie, v siedmom roku kláštorného života prišla na neho dlhá chvíľa. Všetko, čo mal dosiahnuť, dosiahol, a už nemal čo robiť. Jediné, s čím si nevedel poradiť, bola jeho telesná žiadostivosť. Bol pekný a urastený a bol si vedomý, že nejedna žena si to všimla. Na radu múdreho opáta odišiel do pustovne, aby sa úplne uzavrel pred hriešnym svetom.
            Raz však za dverami pustovne počul ženský hlas. Nežný a milý. Odpľul si. Vedel, že diabol si často berie podobu ženy. Kľakol si a odriekal žalm, ktorý mu pomáhal v boji proti pokušeniu. Ale o chvíľu dáma s milým hlasom zaklopala na okno pustovne. Zablúdila, bola úplne premrznutá a hľadala útočište. Prežehnal sa. Ona na to: „To sa chcete modliť a nedbáte, že tu zmrznem?“ Nechal sa prehovoriť a vpustil ju dnu. Nevedel, že je to žena prešibaná a znudená životom, že jej príchod je len hra a on je obeťou stávky.
            Páčil sa jej. Vycítil to, a odišiel za stenu, aby ju nevidel. Napriek tomu viac ako čokoľvek iné vnímal šušťanie premočených šiat, ktoré zo seba dávala dole. Vzbudila v ňom žiadostivosť, ktorá nečakane prepukla v desivej sile. Intenzívne začal odriekať modlitbu: „Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou!“ Ona, potešená z toho, čo v ňom vyvolala, rozopla si šaty, aby viac odhalila svoje pôvaby a začala volať o pomoc: „Je mi zle! Kde ste? Je to od vás neľudské. Čo ak umriem?“
            On na to: „Hneď za vami prídem.“ Vzal do ruky sekeru, položil ukazovák ľavej ruky na podložku, rozohnal sa u udrel sekerou do prstu. Prst prudko odletel a padol na zem. On blažene pocítil pálčivú bolesť a teplo krvi, ktorá z prstu vytryskla. Dáma s hrôzou na neho hľadela, a on pozdvihol k nej oči, konečne žiariace pokojom a radosťou a povedal: „Sestra, prečo si chcela zahubiť svoju nesmrteľnú dušu? Pohoršenia patria k svetu, ale beda tomu, skrze koho pochádzajú. Modli sa, aby ti Boh odpustil.“ Zmätená ho prosila o odpustenie. O rok neskôr zložila rehoľný sľub a odvtedy viedla prísny život v kláštore. Otec Sergij bol so sebou spokojný.
            Čoskoro sa o prípade s dámou dozvedel okolitý svet. Odvtedy prichádzalo za otcom Sergijom stále viac pútnikov, hlavne po tom, ako sa začalo tvrdiť, že zázračne uzdravuje chorých. Po prvý raz došlo k zázračnému uzdraveniu, keď za ním prišla matka s chorým štrnásťročným synom. Žiadala, aby vložil naňho ruky a modlil sa zaňho. Otcovi Sergijovi ani na um neprišlo, že by mohol liečiť neduhy. Keďže však matka stále naliehala, spomenul si na podobenstvo o nespravodlivom sudcovi a neodbytnej vdove, vložil na jej syna ruky, a on sa za mesiac uzdravil. Odvtedy sa meno otca Sergija nieslo od úst k ústam. Často sa čudoval, ako sa to vlastne stalo, a či on je naozaj tak výnimočne spravodlivý v Pánovi, keď má moc svojou modlitbou prinavracať zdravie. Niekedy si pripadal ako prameň, z ktorého prýštila voda a dávala život.
            Jeho svet sa – pochopiteľne - skoro obrátil naruby. Času na duchovnú posilu a modlitbu mal stále menej. Chcel si odpočinúť, nadýchať sa čerstvého vzduchu, ale keď vyšiel von, tam ho už čakal dav ľudí, ktorý ho prosil o požehnanie alebo o radu. Boli tu pútničky, ktoré chodili od jedného posvätného miesta k druhému, od pustovníka k pustovníkovi, vždy rozcitlivené pred každou svätyňou a pred každým pustovníkom. Boli tu zaostalí dedinčania a dedinčanky so svojimi sebeckými požiadavkami zázračného vyliečenia alebo rozptýlenia pochybností o tých najpraktickejších veciach – o vydaji dcéry, prenajatí obchodu, o kúpe pozemku či o rozhrešení, keď zaľahli v spánku dieťa alebo splodili nemanželské. To všetko otec Sergij už dávno poznal a nezaujímalo ho to. Vedel, že od tých osôb sa nič nové nedozvie, že v ňom nevyvolajú nijaké zbožné pocity. Avšak rád ich videl ako dav, ktorý čakal na jeho požehnanie a na jeho slovo. A preto - hoci mu tento dav bol na príťaž, zároveň na neho pôsobil príjemne.
            Otec Sergij, keď bol unavený, mohol požiadať pomocníkov, ktorých mal na to ustanovených, aby dav rozohnali. Ale v posvätných chvíľkach si spomenul na slová evanjelia „nechajte maličkých prísť ku mne“ a povedal, aby ich nechali prichádzať. A on tým jednoduchým ľudkom žehnal a odpovedal na banálne otázky. Povesť o jeho svätosti narastala.
            Raz bol tak unavený, až sa mu zatmelo pred očami, čosi zabľabotal a chytil sa zábradlia. „Otče, neopúšťajte nás! To bude náš koniec!“ počul hlasy z davu. A potom začul ešte jeden hlas: „Vypadnite! Požehnanie ste dostali, tak čo ešte chcete? Kam sa pcháš, babička?“ Bol to akýsi neznámy muž, ktorý si všimol slabosť otca Sergija a chcel ho od davu oslobodiť. Otec Sergij – aby urobil dojem - mdlo namietol, aby tých ľudí nevyháňal, lebo vedel, že ich aj tak vyženie, a potom si bude môcť odpočinúť.
            Keď ostali sami, ten muž sa mu zdôveril, prečo prišiel. Má chorú dvadsaťdvaročnú dcéru, ktorá sa po matkinej smrti pomiatla a nemôže sa vydať. Preto ho prosí, aby sa za ňu modlil a uzdravil ju. Otca Sergija zaujímala táto žena, lebo bola mladá a s hrôzou si uvedomoval, ako si predstavuje jej tvary a najradšej by sa opýtal, či je pekná. Keď muž odišiel pre dcéru, začal odriekať: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu...“ Spomenul si na situáciu spred rokov, kedy obetoval prst, aby nezhrešil. Ale keď dievča vošlo do jeho cely, aby jej požehnal, hneď si všimol, že je zmyselné – a keď si sadlo k nemu na posteľ, tentokrát neodolal.
            Na druhý deň už za svitania vyšiel von. Zhrozil sa zo seba. Naozaj sa to všetko stalo? Dlho kráčal čo najďalej od kláštora, ani nevedel, kam. Musí so sebou skoncovať. Ako? Má skočiť do vody alebo sa obesiť? V smrti videl jediné východisko pre seba. Ale predtým sa chcel – ako vždy – ešte pomodliť. Naraz ho premohol spánok, ktorý trval iba krátku chvíľku. Vo sne uvidel svoje detstvo a v ňom sesterničku Pášeňku. Vybavil sa mu okamih, kedy sa chcela s nimi hrať, a oni sa jej smiali. Potom sa s ňou stretol o niekoľko rokov, už bola vydatá za nejakého statkára, ktorý premárnil všetok majetok a bil ju. Mala dve deti, chlapec jej umrel. Stepan si spomínal, akú ju videl utrápenú. Potom v kláštore ako vdovu. Zrazu vo sne počul hlas: „Choď k Pášeňke a spýtaj sa jej, čo máš robiť. Dozvieš sa, v čom je tvoj hriech a v čom je tvoja záchrana.“
            Stepan naozaj potreboval radu. On, ktorý si myslel, že všetko vie, ktorý poučoval druhých, teraz nevedel, ako ďalej žiť. Pášeňka už dávno nebola Pášeňka, ako ju poznal, ale stará scvrknutá žena. Mala zaťa smoliara, neurastenika a pijana a teraz pomáhala dcére so starostlivosťou o rodinu. Viedla úplne všedný život. Milovala však ľudí okolo seba a pomáhala každému, nakoľko vedela, aj mnohým ešte chudobnejším od seba. Pri pohľade na ňu sa musel Stepan pýtať: „Koho ja mám vlastne rád?“ Zisťoval si tiež, ako je to s jej modlitbou, určite v nej musí Pášeňka nachádzať toľko lásky pre druhých. Ona však na to: „Ani modliť sa neviem, niekedy je to len také mechanické. Viem, že to nie je ono, nanajvýš si uvedomujem vlastnú špatnosť. Do kostola niekedy ani nejdem, nemám čo na seba, a nechcem, aby sa deti za mňa, takú otrhanú, hanbili. Na vnúčatá však dohliadam, aby šli, aj ku sviatostiam aby pristúpili.“
            Pochopil to. Pášeňka stelesňovala presne to, čím mal byť, a nebol. On žil pre Boha, a ľudia mu prekážali, zatiaľčo Pášeňka nevedela veľa o Bohu, a napriek tomu viedla každodenný život ku sláve Boha, lebo žila pre ľudí.
            Keď odchádzal, pýtal si od nej požehnanie. Chcel opäť nájsť Boha, ktorého stratil, keď žil pre svetskú slávu. Túlal sa krajom, zastavoval sa pri ľuďoch, prosil o chlieb a nocľah. A keď videl, že majú doma evanjelium, čítal z neho a všetci boli pohnutí a s úžasom načúvali jeho slovám ako niečomu novému a zároveň dávno známemu. A keď sa ho pýtali, kto je, odpovedal: „Služobník Boží.“
            Takto sa otec Sergij túlal osem mesiacov, kým ho nezadržali, pretože nemal doklady. Pre tuláctvo bol vypovedaný na Sibír. Tu sa usadil na samote v rodine sedliaka. Kým nezomrel, pracoval na záhrade, vyučoval deti a ošetroval chorých.